60 – 80% medziľudskej komunikácie prebieha nonverbálne. To je dôvod, prečo je okrem slov, ktoré hovoríme, tak veľmi dôležitý aj postoj, ktorý zaujímame. Keď však pracujeme len na postoji a nezaoberáme sa slovami, ktoré používame, môže sa stať, že to, čo chceme povedať a to, čo skutočne nakoniec povieme, nebude v súlade, či si dokonca bude odporovať.
Nenanásilná komunikácia s deťmi sa vedome vyhýba niektorým slovám, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť nepochopenia sa, prípadne zvyšujú riziko nesprávnej interpretácie.
Sú to napríklad tieto slová:
1. ALE
„Počujem, že chceš ísť na ihrisko, ale ja chcem ostať doma.“
„Chceš, aby som sa s tebou hrala, ale ja by som chcela variť obed.“
V nenásilnej komunikácii ide o prijatie a rovnocennosť. Každý z nás je v poriadku tak, ako je, so svojimi názormi a potrebami. Zároveň sú aj všetky naše potreby rovnocenné. Aj potreby detí maju rovnaké opodstatnenie a váhu ako naše a naopak.
Keď používame spojku ALE, nepriamo vyjadrujeme, že jedna potreba má väčšiu váhu ako tá druhá. Keď slovíčko ALE nahradíme spojkou A (zároveň) zistíme, že na podvedomej úrovni dokážeme s našim dieťaťom hovoriť rovnocennejšie. Zároveň nás nabáda aktívne hľadať spoločné riešenie. Meníme náš postoj a zároveň našu reč.
„Počujem, že chceš ísť na ihrisko a (zároveň) ja chcem ostať doma. Ako to urobíme?“
„Chceš, aby som sa s tebou hrala a ja by som chcela variť obed. Čo navrhuješ?“
V spojke A (zároveň) je vyjadrená rovnocennosť: Ty niečo chceš, ja niečo chcem, obe naše preferencie alebo potreby sú v poriadku a sú rovnako relevantné. Poďme nájsť riešenie, ktoré vyhovuje obom!
2. VŽDY, NIKDY, UŽ ZASE...
„Vždy na teba musím čakať.“
„Nikdy po sebe nepoupratujete!“
„Už zase prišiel neskoro.“
Presne nedefinované príslovky času sú pozvánkou do slepej uličky konverzácie. V momente, keď ich totiž použijeme, sa predmet našej konverzácie presunie z riešenia problému na slovičkárenie a obhajovanie sa. Pokiaľ chceme komunikovať konštruktívne, potrebujeme sa vyjadrovať konkrétne a čo najobjektívnejšie.
„Už druhý krát tento týždeň som prišla neskoro do práce, lebo som na teba ráno čakala.“
„Vidím na zemi hračky a oblečenie, ktoré tu ležia 3 dni.“
Používaním konkrétnych časových úsekov sa vyhýbame nedorozumeniam a zvyšujeme tým pravdepodobnosť, že sa spoločne dopracujeme k spoločnému riešeniu.
3. SA
„Skákať ľudom do reči sa nepatrí!“
„Na stole sa nesedí!“
Zámeno SA nahradzuje v tomto kontexte nejakého záhadného neznámeho tvora, ktorý rozhoduje o tom, aké správanie je spoločensky prijateľné a aké nie. Vyjadruje bezmocnosť, podradenosť autorite a neschopnosť prebrať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Okrem toho jeho používanie spôsobuje, že sa vzďaľujeme od toho, čo chceme a prežívame my, ale bez spochybňovania sa podradzujeme autorite. Preberme zodpovednosť sami za seba a hovorme s našimi deťmi v prvej osobe jednotného, pripadne množného čísla.
„Vadí mi, keď začneš rozprávať, kým som ešte nedohovorila.“
„Prosím, sadni si na stoličku.“
4. HNEĎ, O CHVÍĽU
„Prídem hneď!“
„O chvíľu budeme obedovať.“
HNEĎ a O CHVÍĽU vyjadruje, rovnako ako VŽDY či NIKDY, presne nedefinovaný časový úsek. HNEĎ a O CHVÍĽU je u každého rôzne dlhé a ťažko sa preto interpretuje. Aj u veľmi malých detí odporúčam používať konkrétne časové príslovky. Vďaka tomu sa naučia odhadnúť dĺžku konkrétneho časového úseku. Prípadne môžeme časový úsek vyjadriť konkrétnou činnosťou (napr. keď doobedujem).
„Prídem, keď doumývam riad.“
„Za 5 minút budeme obedovať.“
Buďte konkrétni a predídete tým množstvu nedorozumení a nesprávnych interpretácii.
5. MUSIEŤ
„Po raňajkách si musíš umyť zuby.“
„Obleč sa, musím ist do práce.“
Slovesom MUSIEŤ vyjadrujeme činnosť, ktorá sa deje mimo našu slobodnú vôľu. Vyjadrujeme ním, že nemáme na výber a podriaďujeme sa autorite. V skutočnosti je však v živote všetko okrem smrti otázkou nášho výberu a voľby. Dokonca ani jesť a piť nemusíme. Ale chceme, lebo inak by nasledovali prirodzené následky. Ani chodiť do prace nemusíme. Ale chceme, lebo sa chceme začleniť do spoločnosti, dostávať pravidelný plat, sebarealizovať sa a podobne.
Keď chcete prebrať zodpovednosť za svoj život, byť jeho strojcom a nie bábkou v rukách osudu, nahraďte vo vyjadrovaní slovíčko MUSIEŤ slovíčkom CHCIEŤ.
„Chcem, aby si si po raňajkách umyla zuby. Je pre mňa dôležité, aby si ich mala čisté a bez kazu.“
„Chcem sa obliecť a ísť do práce, lebo je pre mňa doležité, aby som tam bola načas.“
Vyhnúť sa v bežnej reči týmto slovíčkam a vhodne ich nahradiť, vyžaduje určité sebauvedomenie a trochu cviku. Našťastie nám deti poskytujú dostatok možností k precvičovaniu. Mne na začiatku pomohlo vypísať si tieto slovíčka na chladničku a pretransformovať vety, ktoré používam najčastejšie, do nenásilnej formy. Čo by mohlo pomôcť tebe?
