Čo presne znamená empatia?
A ako vyzerá empatia v praxi a prečo je vôbec dôležitá?
Snažiť sa empatiu vysvetliť slovami, je ako snažiť sa uchopiť vodu rukami. Najlepšie preto poslúži príbeh z nášho života, ktorý odkrýva to, ako vyzerajú vďaka empatii vyostrené situácie u nás doma.
Príbeh z nášho života
Už pri vyzdvihnutí staršieho syna (4 roky) zo škôlky mi bolo jasné, že nie je vo svojom „strede.“ Na ihrisku hádzal piesok na všetky strany a niekoľkokrát slabšie udrel svojho mladšieho brata (2 roky).
Po príchode domov sa situácia celkom ustálila, a to až do chvíle, keď si starší syn čítal knihu a mladší sa k nemu chcel pridať. Zvedavo sa išiel pozrieť, akú knihu má starší brat v ruke a milo sa mu prihovoril. V tom momente naňho starší brat skríkol a bleskurýchle ho z celej sily uhryzol do ruky. Tvár mladšieho syna sa stiahla úľakom a bolesťou a usedavo sa rozplakal.
Vnímala som zlosť ktorá sa vo mne dvíha, aj materský inštinkt medvedice, ktorý prikazoval ochrániť slabšie dieťa.
Mladšieho syna, ktorý ku mne v slzách pribehol, som vzala do náruče a počúvala jeho plač. Pozorovala som pritom svoje pocity hnevu, smútku a frustrácie a dovolila si ich cítiť. Mladšiemu synovi som celu situáciu pomedzi jeho slzy zreprodukovala:
Ja: „Chcel si si s bratom čítať knihu, však?“
On: (s plačom) „Anooooo!!!“
Ja: „Tak si k nemu prišiel a prihovoril si sa mu. On na teba potom zakričal a ty si sa veľmi zľakol.“
On: (s ešte väčším plačom) „Aaaaanoooo!!!“
Ja: „A potom ťa uhryzol, tu do ruky a teba to teraz bolí.“
On: „Anooooo!!!“
Syna som neukľudňovala, neutišovala, nevysvetľovala, prečo to jeho starší brat urobil. Jednoducho som tam s ním bola v jeho bolesti.
Prilievanie oleja do ohňa?
Prilievanie oleja do ohňa?
Možno ťa práve napadla otázka, či moja reakcia nespôsobila ešte väčšie vyostrenie situácie a celé to ešte zhoršila. Konala som totiž inak ako si to pamätáme my z detstva. Rodičia sa nás vtedy snažili všemožne upokojiť, prípadne odviesť od konfliktu a od našich pocitov pozornosť.
Ja som však miesto toho slovami pomenovala presne to, čo som videla, že sa stalo a čo tam tým pádom už aj tak bolo. Tomu, čo zažil a cítil syn, som dala slová a význam. Zľahčovanie, odvádzanie pozornosti, aktívne upokojovanie alebo naopak, utápanie sa v ľútosti, odvádza pozornosť od autentického prežívania situácie a pocitov s ňou spojených a zamedzuje liečivým účinkom prejavovania emócií.
Viacnásobné „áno“ môjho mladšieho syna a fakt, že sa následne sám relatívne rýchlo upokojil mi potvrdili, že zo seba vyplakal a spracoval všetky emócie ako smútok, úľak a bolesť. Videla som, že je pripravený na ďalší krok.
Rozumieť neznamená súhlasiť
Rozumieť neznamená súhlasiť
Ja: „Vieš, ja mám pocit, že tvojmu staršiemu bratovi dnes nie je veľmi dobre. Napadá ťa, čo by sme mohli vymyslieť, aby mu bolo lepšie?“
On: (Ticho)
Ja: „Myslím si, ze by mu pomohlo, keby sme mu tú knihu prečítali spoločne. Co povieš? Myslíš, že by sa po tom mohol cítiť trochu lepšie?“
On: „Aaaano!“
V očiach staršieho syna sa zaleskla iskrička úľavy a vďačnosti. Okamžite s našim návrhom súhlasil, a tak sme si v trojici prečítali knihu. Síce jeho správanie nebolo v momente zmenené, ale cítila som, že nás situácia znovu o niečo zblížila.
Takýto pocit zblíženia by som nikdy nedosiahla napomínaním a trestaním. Vo mne tak ostal prítomný silný pocit prepojenia so svojimi synmi, ale aj medzi nimi navzájom. Ten pocit, že aj napriek tomu, že sa stala situácia, ktorá nebola práve podľa mojich predstáv, som medzi svojich synov priniesla trochu porozumenia a empatie a nie odsúdenia.
Vďaka postoju, ktorý som sa naučila vďaka nenásilnej komunikácii, som dokázala v momente, kedy som videla ako „neprávom“ môj mladší syn utrpel fyzické zranenie, vidieť aj bolesť a neuspokojenú potrebu staršieho syna. To mi pomohlo nejednať impulzívne, ale svoju reakciu si vybrať tak, ako to opisujem v tomto článku.
Začni vždy od seba
Podľa základných princípov nenásilnej komunikácie, je prvý krok empatia voči sebe samej. Vnímala som sa, bola som vo svojom tele, keď som cítila, ako sa vo mne dvíha zlosť. Ale neovládla ma. Nechala som ju sebou prejsť a prekonala som nutkanie podľa nej aj konať.
Až potom, keď som venovala chvíľku empatie sebe, dokázala som poskytnúť empatiu mladšiemu synovi a uznať jeho pocity. Potom som sa obrátila na staršieho syna, uznala jeho pocity a odhadla, aká nenaplnená potreba sa za jeho správaním mohla skrývať.
Môj odhad bol potreba spojenia a kontaktu. A zdá sa, ze som sa trafila, pretože našu ponuku na spoločné čítanie ochotne prijal. To, že k naplneniu tejto potreby môj starší syn zvolil nie práve ideálnu stratégiu, ktorá sa s jej naplnením takmer vylučuje, som následne so starším synom prediskutovala večer, keď som videla, že je ochotný so mnou na túto tému diskutovať.
Zároveň sme si spolu prešli iné stratégie, ktoré by v budúcnosti mohol v podobnej situácii použiť. Či si na ne v tej chvíli raz spomenie alebo nie, nie je v tejto chvíli dôležité. Tiež sa mi nepodarí hneď na prvý krát osvojiť si nové stratégie reakcií, keď sa ich učím. Mám ale dôveru, že sa tak raz stane.
„Ten najcennejší dar, ktorý môžeme darovať, je naša pozornosť.“
– Thich Nhat Hanh
„Ten najcennejší dar, ktorý môžeme darovať, je naša pozornosť.“
– Thich Nhat Hanh
Empatia znamená vcítiť sa do druhého a prijímať životné situácie tak, ako sú, bez očakávania, že práve tento prístup na situácii niečo zmení. Keď totiž empatiu používame ako nástroj s určitým cieľom, už to nie je empatia, ale manipulačná technika. Empatia teda nie je spojená s určitou činnosťou, ale so stavom bytia, ktorý v tom momente zažívame. Nemusíme nič robiť, stačí tu a teraz pre toho druhého byť.
Pokiaľ máš tiež záujem posilniť vzťah s tvojim dieťaťom a zároveň sa naučiť, ako riešiť konflikty konštruktívne a s ohľadom na potreby všetkých zúčastnených, stiahni si môj nový ebook so základnými princípmi riešenia konfliktov s deťmi podľa princípov nenásilnej komunikácie. Zároveň ti nikdy neunikne nový článok alebo informácia na mojom blogu.
