Prečo sa my rodičia nechávame viesť niekedy strachom a svoje rozhodnutia ohľadne detí robíme zo strachu, miesto toho, aby sme sa sústredili na to, čo skutočne potrebujeme my a oni? Odpoveď nám môže pomôcť nájsť sebaempatia.
Už od narodenia svojich synov im idem príkladom v tom, že ráno usteliem naše postele. Túto aktivitu máme medzičasom zavedenú ako náš spoločný rituál, ktorým oddeľujeme fázu spánku od fázy bdenia. Niekedy o tom aj diskutujeme a ja chlapcom vysvetľujem dôležitosť poriadku a oddeľovania jednotlivých častí dňa.
Nie vždy to však ide hladko...
Moji synovia (3 a 5 roky) zvládnu za normálnych okolností ustlanie svojej postele veľmi ľahko sami. Sú dni, kedy vstanú a urobia to úplne automaticky bez toho, aby som im to pripomenula. Sú dni, kedy potrebujú pripomienku a sú dni, kedy potrebujú moju aktívnu pomoc. A nakoniec sú dni, kedy tuto aktivitu veľmi vehementne odmietajú a nechcú sa na nej podieľať ani vtedy, keď im ponúknem svoju pomoc.
A to sú tie dni, kedy sa objaví v mojej hlave šakal a u seba pozorujem myšlienky tohto typu:
„No snáď si nemyslia, že tu budem robiť všetko sama?!“
„Keď nebudem dôsledná a nebudem trvať na tom, aby to urobili, prestanú to robiť úplne.“
„Musím na nich pritlačiť, lebo keď to urobím za nich zistia, že to vlastne robiť nemusia a už nikdy viac to robiť nebudú.“
„Musím byť konsekventná a trvať na tom každý deň bez výnimky, aby si z toho urobili návyk a už nemuseli rozmýšľať nad tým, či to urobia alebo nie.“
„Keď ich teraz nechám, budú si aj v iných oblastiach robiť čo chcú a vyrastú z nich nevychovaní chuligáni neschopní začleniť sa do spoločnosti.“
Keď spozorujem tieto myslienky, je mi jasné, že je čas na sebaempatiu a postupujem podľa jednotlivých krokov tak, ako som to opísala v tomto článku. Postupne si zodpoviem jednotlivé otázky a hneď mám v situácii jasnejšie.
Sebaempatia
Čo sa u mňa a mojich detí deje?
Vďaka procesu sebaempatie si uvedomím, o čo mi vlastne ide. Moje nenaplnené potreby sú v tomto prípade poriadok, štruktúra, organizácia, rituál, spolupráca, spolupatričnosť, ľahkosť, harmónia, dôvera. Uf. Celkom veľká nálož. Vôbec sa nedivím, že sú tieto nenaplnené potreby sprevádzané toľkými silnými emóciami ako sklamanie, hnev, frustrácia, nervozita a rezignovanosť.
Ok, to sú teda MOJE potreby. A čo v tom momente potrebujú moje deti?
Mojim deťom v tom momente ide istotne viac o zábavu a hru, ľahkosť, harmóniu a pokoj. Nechcú ma provokovať ani rebelovať. Konajú len v záujme svojich nenaplnených potrieb, nie proti tým mojim.
Znova si pripomeniem, že sa jedná o MOJE nenaplnené potreby, ktoré u mňa spúšťajú kolotoč myšlienok založených na strachu. Podľa nenásilnej komunikácie my sami zodpovedáme za naplnenie vlastných potrieb. Nútiť preto niekoho, aby robil to, čo chceme my proti jeho vlastnej vôli je násilie.
Dôsledky jednania zo strachu
Keby som konala na základe myšlienok vedených strachom, možno by som začala svoje deti nútiť robiť veci, ktoré by nechceli len preto, lebo to chcem ja.
• Mohla by som využiť svoju fyzickú prevahu a nasilu ich priniesť naspäť do izby a trvať na tom, že ich odtial nepustím, kým si neustelú posteľ.
• Mohla by som ich manipulovať vyhrážkou a trestom: „Keď sie neustelieš posteľ, tak nemôžeš potom….“
• Mohla by som ponúknuť odmenu. „Keď si ustelieš posteľ, dostaneš…“
Výsledkom by bolo, že by moji synovia túto vec pravdepodobne urobili a naplnili by tak jednu MOJU potrebu – poriadok.
Zároveň by som však týmto mojim konaním spôsobila, že by sa ešte oveľa viac mojich potrieb, aj potrieb mojich detí dostalo do skupiny „nenaplnené.“ Konala by som totiž proti svojim hodnotám.
Moje hodnoty
Čo náš vzťah a vzájomné prepojenie, ktoré sú u mňa na popredných miestach v rebríčku hodnôt? Čo rešpekt? Harmónia? Ľahkosť? Dôvera? Bezpodmienečná láska? To všetko by ostalo u mňa aj u mojich detí nenaplnené a zanechalo by vo mne veľmi trpký pocit vychádzajúci z vedomia, že som svoje deti prinútia robiť niečo proti ich vlastnej vôli a zároveň konala proti vlastným hodnotám.
Ako je to ale, keď chcem svojim deťom predať určité hodnoty a stratégie, ktoré by som bola veľmi rada, keby prebrali? Chcem predsa aby vedeli, že tu bývame spoločne a že sa spolu podieľame na chode domácnosti. Tiež chcem, aby si osvojili poriadok, organizáciu a štruktúru a podľa toho tiež v živote konali, lebo viem, že im to v budúcnosti bude na osoh.
„Účinný spôsob, ako podporiť u detí vývoj čohokoľvek je kultivovať to v sebe a byť tak dieťaťu inšpiráciou.“
-Lelia Schott
Aby sme sa však mohli riadiť touto myšlienkou, potrebujeme dve veci:
1. prebrať zodpovednosť za svoju časť, aby sme mohli ísť deťom príkladom
2. dôverovať v proces, v svoje deti, v život a v to, že to stačí
Keď chcete spoznať, či sú vaše skutky vedené strachom alebo potrebami, pozorujte, čo hovoríte. Alebo ešte lepšie, pozorujte, čo hovorí hlas vo vašej hlave.
Hovorí niečo v tomto zmysle?
„Keď teraz nebudem dostatočne…, nikdy sa nenaučí…..“
„Musím teraz ukázať, že takto nie, inak bude…“
„Keď sa teraz nenaučí…, nikdy nebude vedieť….“
3 kroky k dôvere
Keď zistíte, že v hlave počujete podobné výroky, nasledujte tieto 3 kroky, vďaka ktorým sa dokážete pozrieť na situáciu z pozície potrieb:
1. Spozoroujte myšlienku vedenú strachom
„Keď nepritvrdím, nikdy sa nenaučí samostatnosti.“
2. Presuňte objektív vášho záujmu zo strachu na seba, svoje vnútro a SVOJE potreby
Nehľadajte odpoveď na to, aké dôsledky bude mať táto situácia na budúcnosť, ale odpovedzte si na otázku, čo práve v tejto situácii potrebujete. O čo vám ide?
Poriadok? Pokoj? Harmóniu? Stabilitu? Bezpečie?
3. Spýtajte sa sama seba: „Som ochotná to teraz za moje dieťa spraviť alebo nie?"
Je pritom úplne jedno, o čo sa jedná. O upratanie si izby, o oblečenie, o jedenie, či o čokoľvek iné, čo viete, že vaše dieťa nechce urobiť samo.
– Pokiaľ vám v tom nebránia žiadne vaše nenaplnené potreby, urobte to za svoje dieťa. Dobrovoľne. Bez strachu. Bez hnevu. Bez zášte. Bez výčitky. S vedomím, že si týmto konaním práve vy sama naplňujete svoju potrebu a s dôverou, že to vaše dieťa neprestane robiť už navždy. Povedzte to svojmu dieťaťu.
„Je pre mňa dôležité, aby naše postele boli upratané a pripravené na nočný spánok. Si pripravený svoju postel teraz ustlať? Počujem, že hovoríš nie. Čo by ti pomohlo? Je niečo čo ti v tom bráni?
Poriadok je pre mňa dôležitý a ja chcem aby boli upratané a pripravené na večer. Idem ich preto ustlať ja.“
– Pokiaľ vám v tom niečo bráni, ste hladná, či máte iné nenaplnené potreby a nie ste ochotná to teraz za vaše dieťa urobiť? Nerobte to. Bez zlého svedomia, pocitov viny alebo obáv. Povedzte to vášmu dieťaťu.
„Počujem, že nie si pripravený teraz svoju postel ustlať. Som hladná a už nechcem dlhšie čakať kým sa najem, preto nie som ani ja pripravená urobiť to teraz za teba. Nechám tú posteľ teraz takto. Prosím, usteľ ju, len čo budeš pripravený.“
Čo sa vaše dieťa naučí?
Týmto konaním idete svojmu dieťaťu príkladom a zároveň ho učíte, že je v poriadku dbať na svoje potreby a naplňovať ich, určovať si priority a rešpektovať svoje hranice.
Či to potom vaše dieťa urobí alebo nie, nie je dôležité. Pokiaľ to vaše dieťa neurobí, urobte to vy, len čo vám v tom už nebudú brániť vaše nenaplnené potreby. Pokiaľ vám v tom bráni iba strach, buďte si toho vedomá, prijmite ho, vezmite svoj strach za ruku a nenechajte sa nim ovládať.
Pokiaľ ťa zaujala téma riešenia konfliktov podľa princípov nenásilnej komunikácie, pridaj sa aj ty do facebookovej skupiny Komunikácia srdcom. Nájdeš tam:
komunitu rodičov súzniacu s myšlienkami rešpektujúceho rodičovstva
odpovede na otázky ohľadne komunikácie s deťmi
diskusie ohľadne výziev rešpektujúceho rodičovstva
rozhovory s inšpiratívnymi rodičmi
pravidelný prísun inšpiracie, tipov a impulzov, ktoré ti uľahčia život s deťmi
a veľa ďalšieho obsahu úplne zadarmo!
