Čo je sebaempatia a ako pri nej postupovať?
Čo je sebaempatia a ako pri nej postupovať?
Môj energetický pohár bol prázdny. Bola som unavená a hladná a zďaleka som nestíhala pripraviť večeru tak, aby boli deti v posteli včas. Po tretíkrát som k tomu za poslednú polhodinu sprevádzala chlapcov pri riešení životného konfliktu, kto bude mať ktorú postavičku z lega.
Uvedomovala som si, že sú tiež hladní a po celom dni unavení. Nechať ich chvíľu samých, aby som dokončila večeru, znamenalo, že s istotou dôjde k fyzickému stretu. Aj napriek tomu som to riskla. Len čo som vkročila do kuchyne, začula som srdcervúci plač.
Mala som toho dosť. To bola posledná kvapka. Vbehla som do izby, rázne ich od seba oddelila a skričala: „Čo to má znamenať?! Nemôžete sa ani chvíľku hrať bez toho, aby ste na seba navzájom útočili?! To ani chvíľku vás tu nemôžem nechať oboch samých?!“
Obaja na mňa so strachom v očiach pozerali cez slzy a ja už som v tom momente vedela, že toto nie je reakcia, ktorú som si vybrala.
Empatia začína u nás
Empatia začína u nás
Výčitky svedomia a pocity viny nič nevyriešia a nepomôžu ani s hľadaním lepšieho riešenia v budúcnosti. Čo však v takejto situácii jednoznačne pomôže, je sebaempatia.
Sebaempatii sa ideálne venujeme neustále, keď sme v kontakte so svojimi emóciami a potrebami a na základe nich aj jednáme. Pri sebareflexii a rekapitulácii dňa tiež môžeme dodatočne zistiť, čo sme v náročnom momente dňa potrebovali a čoho sme mali naopak priveľa. Na sebaempatiu je však jednoznačne čas vtedy, keď zistíme, že nedokážeme empaticky načúvať ostatným a sme prevalcovaní vlastnými emóciami.
Ako vyzerá sebaempatia?
Sebaemaptia je schopnosť vcítiť sa do seba samých a zistiť, čo práve cítime, na čo myslíme a čo práve v tej chvíli potrebujeme. Len vďaka empatickému zaobchádzaniu so sebou samými sme schopní empaticky načúvať ostatným. Druhým dokážeme dať len toľko empatie, koľko ju dokážeme venovať samým sebe.
„Chlapci, potrebujem chvíľku pre seba, aby som sa mohla o seba postarať. Hneď sa vrátim.“ Zavelila som a odišla. Vedela som, že potrebujem naplniť svoj vlastný pohár pred tým, ako ho budem môcť naplniť mojim synom.
5 krokov k sebaempatii podľa nenásilnej komunikácie
5 krokov k sebaempatii podľa nenásilnej komunikácie
- 1. Krok – PozorovanieČo sa práve stalo a čo to má spoločné so mnou?
- 2. Krok – PocityAké pocity to vo mne vyvolalo?
- 3. Krok – PotrebyČo práve v tomto momente potrebujem? Aké moje potreby ostali nenaplnené?
- 4. Krok – MožnostiČo môžem urobiť práve v tomto momente, aby som sa o svoje potreby čo najlepšie postarala, aby som sa čo najrýchlejšie dostala znovu do svojho stredu?
- 5. Krok – Prosba do buducnostiČo môžem nabudúce urobiť inak aby sa tato situácia viac neopakovala? Tento krok nie je potrebné urobiť hneď. Dá sa urobiť aj neskôr pri sebareflexii dňa.
Moje zistenia
Po krátkom ponorení do seba som našla tieto odpovede:
- Chlapci sú unavení a hladní a už sa nedokážu kľudne hrať tak, aby som mohla pripraviť večeru. Ja som tiež hladná a strácam trpezlivosť. Chcem, aby sme sa čím skôr všetci najedli a pripravili na spánok.
- Som nervózna a cítim mierny hnev vo svojom vnútri. Zároveň cítim pocit viny z toho, ako som na chlapcov vybehla.
- Potrebujem sa v prvom rade postarať o svoje telo a utíšiť ten najväčší hlad. Ďalej potrebujem chvíľočku kľudu, aby som načerpala vnútornú silu. Tiež by mi dobre padlo uznanie, že napriek všetkým okolnostiam to zvládam najlepšie ako viem.
- Čo malé by sme mohli zjesť ja aj chlapci, aby sme utíšili ten najväčší hlad, kým dokončím večeru? Zvolila som banán. Tiež by som mohla na pár sekúnd zavrieť oči a len tak sa chvíľočku sústrediť na svoj dych a v duchu sa poklepať popleci za všetko to, čo som dnes už zvládla. To by mi prinieslo trochu vnútorného pokoja.
- Mať so sebou viac jedla na ihrisku a nabudúce sa vydať na cestu domov o 15 minút skôr. Robím si mentálnu poznámku na najbližšiu návštevu ihriska.
Týchto 5 krokov ti pomôže zorientovať sa v situácii, ktorá sa práve stala a zároveň vďaka tomu dokážeš ľahšie zvládať podobné situácie v budúcnosti.
Prečo potrebujeme sebaempatiu?
Prečo som však na svoje deti reagovala krikom? Jedným zo zakladnych postojov nenásilnej komunikácie je, že všetko, čo človek robí, robí pre to, aby si naplnil svoje potreby. A akú svoju potrebu som si v tejto situácii snažila naplniť tým, že som na svoje deti kričala?
Ponorím sa do seba a hľadám. Mám to! Myslím, že som chcela byť tiež videná v tom, že aj ja niečo potrebujem. Ozvalo sa moje vnútorne dieťa, ktoré chcelo, aby niekto videl aj jeho potreby. A zvolila som k tomu podvedome stratégiu, ktorú som poznala z môjho detstva, ktorou sa riešili vyostrené situácie. Krik.
V duchu som vzala do náručia svoje vnútorné dieťa, pohladkala ho po hlave a uistila ho, že je videné a počuté, že všetky jeho potreby sú relevantné a že sa postarám o to, aby boli naplnené.
Urobila som jeden dlhý vedomý nádych a výdych, odhryzla si kúsok z banánu a vrátila sa k chlapcom. Už som vedela, čo sa stalo, aj prečo som reagovala tak, ako som reagovala. Mala som v tom jasno. Až teraz som dokázala venovať empatiu aj im a vypočuť si všetky emócie, ktorým som ukázala otvorenú náruč. Potom som aj im ponúkla niečo malé na zjedenie a pustila sa do prípravy večere.
Nenásilná komunikácia je viac ako len komunikačná metóda. Je to aj životný postoj a spôsob komunikácie so sebou samým. Pokiaľ sa o nej chceš dozvedieť viac, stiahni si môj ebook s 10 princípmi, ako vyriešiť akýkoľvek konflikt medzi deťmi a zároveň sa vždy dozvieš, keď na túto tému uverejním nový článok.
