Sedím s chlapcami na zemi a staviame spolu lego. Každý si skladá to svoje. Ja staviam veľkú policajnú loď, samozrejme podľa návodu, krok za krokom tak, ako sa to má správne robiť. Chlapci stavajú…niečo. Neviem to vôbec identifikovať. Po 15 minútach koncentrovaného stavania mi chlapci hrdo ukazujú, čo postavili a nazývajú to „lietadlom“ a „domom.“ „To akože fakt?“ pomyslím si. „To snáď nemyslia vážne!“
Cítim svoj nepokoj, aj šakala vo svojom vnútri, ktorý ma tendenciu neustále niečo hodnotiť. Vnímam, ako vo mne vzrastá nervozita, mám chuť im na to povedať niečo v zmysle: „To predsa ako dom/lietadlo vôbec nevyzerá!“ Dostávam sa do pozície pozorovateľa, ktorý sa sám sebe diví, čo ho vlastne na tejto situácii tak veľmi irituje. Večer, keď chlapci zaspia, si sadnem k šálke čaju a na situáciu si posvietim z blízka.
Sebaempatia
Čo pozorujem?
Už dlhšie na sebe pozorujem, že mi vadí, keď moje deti používajú hračky inak, ako sa „správne“ majú. Irituje ma, keď stavebnice nestavajú podľa návodu. Dokonca som ich ešte nikdy nevidela stavať svoje lego správne tak, ako sa patrí, podľa návodu. Pritom v legu sú tie návody urobené tak jednoducho a prehľadne!
A tiež mi vadí, že keď si ideme kresliť, nekreslia žiadne tradičné obrázky. Väčšinou nakreslia pár čiar, nejaký krivý dom alebo niečo, čo nazvú „cestou ku skrytému pokladu“, ktorá sa však na mapu absolútne nepodobá. Nakreslia oranžové oblaky, dieru v ďalekohľade, alebo koľajnice s tromi koľajami. Keď vyberiem vodové farby, s obľubou urobia cez papier dve machule a potom sa už len babrú s paletou farieb a robia to, čo má šakal v mojej hlave tendenciu hodnotiť ako „blbosti.“ Mladší syn si rád pomaľuje svoje ruky, prípadne sa snaží pomocou namočeného štetca urobiť vo výkrese diery. Žiadna koncentrovaná kreatívna činnosť. Vytáča ma to do vývrtky.
Ako to bolo u mňa?
Ja som taká nikdy nebola! Ja som totiž vždy poslušne kreslila svoje princezné tak, že farba bola iba na papieri, moje slnká boli vždy žlté, tráva zelená a moje oblaky modré. Ja som vždy nakreslila dom so štyrmi rovnými stenami a šikmou strechou. Ja som tiež vždy používala vodové farby presne tak, ako sa patrí a stavebnicu som skladala od A do Z presne tak, ako to písali v návode. Tiež som veľmi presne nasledovala všetky inštrukcie, a preto všetky moje výtvory vyzerali presne tak, ako na obrázku krabice.
Zato som si často vyslúžila pochvalu a ja som vtedy zažívala ten hrejivý pocit z toho, že som niečo urobila „správne“ tak, ako to odo mňa ostatní očakávajú. Vyvodila som si z toho podvedomý záver, že keď budem robiť to, čo odo mňa ostatní očakávajú, budem prijimaná a milovaná. A podľa toho som aj v živote konala. Robila som všetko „správne,“ ale zároveň nič inak, nič kreatívne, nič inovatívne. Dokonca som si absenciu kreativity u seba aj sama všimla a začala som sama seba nálepkovať ako „nekreatívna.“
Čo sa u mňa deje?
Keď na to tak myslím, cítim mierny smútok. To je presne ten dôvod, prečo mi to u chlapcov tak vadí! Ja som si totiž nikdy nemohla dovoliť vybočovať z priemeru. Respektíve mohla, ale iba jedným smerom. Znamenalo by to pre mňa totiž stratu náklonnosti dospelých a ich uznanie pre mňa znamenalo lásku.
Pozerám sa na stavbu, lepšie povedané na zhluk kociek lega, ktorú môj syn pomenoval ako „lietadlo“. S lietadlom to však nemá absolútne nič spoločné. Toto je tá kreativita, ktorú svojim chlapcom v duchu vyčítam, že ju nemajú, keď chcem, aby robili „umenie“ tak, ako si to predstavujem ja! Len sa prejavuje inak, ako by som chcela ja s mojim obmedzeným pohľadom.
Spomínam si na Gaudího stavby v Barcelóne, kde som počas svojho štúdia strávila nejaký čas a mala som preto dostatok príležitostí obdivovať jeho tvorbu zblízka. Gaudí sa dokázal oslobodiť od tradičnej predstavy toho, ako vyzerá dom. Že má rovné steny, ideálne kolmé a vytvoril niečo absolútne unikátne, čo dodnes prichádzajú obdivovať ľudia z celého sveta.
Tú kreativitu a inšpiráciu, ktorú sa v dospelosti pracne snažíme všemožne hľadať a v sebe prebúdzať, naše deti majú. A my robíme všetko preto, aby sme ju u nich potlačili. Ich stavby hodnotíme ako „nie dosť dobré“, ich kresby ako „machule“. Ale čo ak si tento svoj unikátny pohlaď na svet zachovajú? Čo keď za 30 rokov nebudú lietadla vyzerať tak, ako dnes, ale tak, ako to vymyslel môj syn? A čo keď mu teraz poviem, že „takto predsa lietadlá nevyzerajú a nech postaví normálne lietadlo podľa návodu?!“ Bude mať chuť svoj model vylepšovať a meniť, alebo urobí to, čo od neho chce osoba, od ktorej je závislá jeho existencia?
Čo ak my svojou nevedomou reakciou ochudobňujeme tento svet o inovácie, ktoré by mohli mať potenciál zreformovať nejakú oblasť našich životov?!
Po procese sebaempatie mám vo veci oveľa jasnejšie. Už chápem svoje tendencie hodnotiť výtvory svojich chlapcov a venujem si pomyselné objatie. Už ma teda nebude viac iritovať, keď budú moje deti stavať stavebnicu inak, ako to udáva návod? Bude. Stále ma to vytáča do vývrtky, keď miesto maľovania môj syn začne ukladať štetce podľa stúpajúcej číselnej rady.
Vtedy venujem znovu objatie malému dievčatku vo mne, ktoré toto bezpodmienečné prijatie nezažilo, sledujem šakala v mojej hlave, ktorý sa chce vyzúriť na mojich chlapcoch a neurobím vôbec nič. Len ich ďalej ticho pozorujem. A občas v tomto momente zažijem aj pokoj. Pokoj, ktorý vychádza z dôvery a z vedomia, že presne tak, ako to je, je to v poriadku.
Pokiaľ ťa zaujala téma riešenia konfliktov podľa princípov nenásilnej komunikácie, pridaj sa aj ty do facebookovej skupiny Komunikácia srdcom. Nájdeš tam:
komunitu rodičov súzniacu s myšlienkami rešpektujúceho rodičovstva
odpovede na otázky ohľadne komunikácie s deťmi
diskusie ohľadne výziev rešpektujúceho rodičovstva
rozhovory s inšpiratívnymi rodičmi
pravidelný prísun inšpiracie, tipov a impulzov, ktoré ti uľahčia život s deťmi
a veľa ďalšieho obsahu úplne zadarmo!
