1. Prijímanie potravy
Deti veľmi rýchlo už v najranejšom veku zistia, že táto oblasť je plne pod ich kontrolou. Rodičia
môžu byť frustrovaní koľko chcú, ich batoľa tú poslednú lyžičku zeleninovej kaše aj tak vypľuje a nikto na svete ho nedokáže prinútiť ju zhltnúť. To vedie často k prosbám, odmenám, manipuláciám a hľadaniu ciest, ako dieťa prinútiť, aby robilo to, čo chceme my. Avšak pravda je, že konečné rozhodnutie, či sústo zhltne alebo nie, aj tak leží len a len na našom dieťati.
Riešenie tohoto problému je len jedno. Oprieť sa o operadlo stoličky a prestať to riešiť. Nemyslím však prestať riešiť to, čo naše dieťa je. Mám na mysli prestať riešiť to, koľko čoho zje. Je zodpovednosť nás rodičov, aké jedlo prinesieme do nášho domu a položíme na stôl. Naše dieťa určuje, koľko čoho a či vôbec niečo z toho, čo sme dali na stôl, zje. To je všetko. Žiadne ale.
2. Vylučovanie
Ďalšia oblasť, ktorá má tendenciu zmeniť sa na bitevné pole je kúpeľňa. Potvrdia to určite všetci rodičia, ktorých deti trpia psychogénnou zápchou. Tak veľmi si prajeme, aby naše deti už nemuseli nosiť tie otravné plienky, že občas ani nepostrehneme, aký veľký tlak na ne vytvárame. Čím väčší tlak vytvárame, tým väčší protitlak zažívame z ich strany a neraz sa stáva, že dieťa už pri pohľade na nočník spustí srdcervúci plač.
Pokiaľ ste sa ocitli práve v takejto situácii, máte dve možnosti. Len jedna však vedie k zmiereniu. Vycúvať. Prestať vytvárať tlak. Alternatívy k plienke stále ponúkať, ale už pri prvom „nie“ sa stiahnuť a rešpektovať vôľu dieťaťa. A dôverovať, že raz bez tej plienky skutočne bude. Lebo aj tak nad tým nemáme vôbec žiadnu moc.
3. Spánok
Aj situácia so zaspávaním nás rodičov zvykne dostávať do zúfalstva. Hlavne preto, že cítime našu bezmoc. Nemáme totiž na ňu vôbec žiaden vplyv. Môžeme vytvoriť pre spánok ideálne podmienky, môžeme sa postarať o to, aby mali deti počas dňa dostatok pohybu a aby neboli tesne pred spaním nejako výrazne stimulované.
Avšak, často potom zabúdame na ten posledný krok-pustiť to. Nelipnúť na vlastnej agende a predstave toho, o ktorej hodine „by mali“ deti presne spať a koľko hodín spánku zaručene potrebujú.
Tiež sa niekedy pristihnem pri tom, že už som fakt nervózna z toho, že som už hodinu chcela robiť niečo úplne iné, ako ležať v tme v posteli s deťmi a čakať na to, kedy zaspia. A to je ten moment, kedy si uvedomím, že ani mojou nervozitou ani ničím iným neprinútim deti, aby konečne zaspali.
To zaspanie sa im „udeje samo“ tým, že cítia istotu, bezpečie a únavu. Vtedy sa až dokážu uvoľniť a oddať sa svojmu cirkadiálnemu rytmu. Keď si to vtedy uvedomím, vedome sa do tej situácie uvoľním, pustím si do ucha nejaký podcast a spravidla za pár minút deti sladko odfukujú.
4. Čo a ako dieťa hovorí
Rovnako ako nemôžeme niekoho prinútiť, aby zaspal, tak isto nemôžeme nikoho prinútiť, aby niečo povedal, prípadne nepovedal. To isté platí o kriku a nadávkach. Môžeme sa vyhrážať, môžeme hroziť, môžeme siahnuť po fyzickom násilí, ten konečný úkon aj tak neleží v našej moci.
Oplatí sa uvedomiť si to v situáciách, kedy máme tendenciu naše dieťa napomínať a hroziť, aby okamžite prestalo s nadávkami, krikom, alebo aby povedalo ďakujem, či prosím. Dieťa totiž tuší, že to konečné rozhodnutie je aj tak na ňom a krik či nadávky začne využívať ako nástroj moci v situáciách kedy sa nám to najmenej hodí.
Riešenie leží v uvedomení si, že na túto oblasť nemáme vplyv. Na čo však vplyv máme, sme my samy. Ukážme našim deťom, že sme samy zodpovedné za naplnenie našich potrieb, a preto, keď nám niečo vadí, dokážeme sa o seba postarať. Jasne im komunikujte, že keď kričia alebo používajú nadávky, chcete sa chrániť, a preto opustíte miestnosť. Na vyjadrenie svojich pocitov môžete použiť Žirafí výkrik, o ktorom sa dočítate tu>>>. Naučia sa tým, že sa nemusia snažiť kontrolovať druhú stranu a nútiť ju robiť to, čo chcú oni, ale že majú pod kontrolou svoju reakciu. A tú si dokážu vybrať.
Boj v týchto štyroch oblastiach sa nikdy nevyplatí. Považujem preto za super dôležité, aby sme si tieto oblasti zvedomili a už v zárodkoch rozoznali naše pokusy o ich kontrolu, a potom vedome zaradili spiatočku. Len vedomým prerušením tejto hry z našej strany sa dokážeme vyhnúť boji o moc, v ktorom sú vždy porazené všetky strany.
Keď preto zistíš, že sa v tomto boji už nachádzaš, existuje len jedna cesta, ktorá nekonči prehrou oboch strán. Zložiť zbrane. Povoliť tlak. Uvoľniť sa. Netlačiť na pílu. A dôverovať.
Držím ti pri tom palce!
Pokiaľ ťa zaujala téma riešenia konfliktov podľa princípov nenásilnej komunikácie, pridaj sa aj ty do facebookovej skupiny Komunikácia srdcom. Nájdeš tam:
komunitu rodičov súzniacu s myšlienkami rešpektujúceho rodičovstva
odpovede na otázky ohľadne komunikácie s deťmi
diskusie ohľadne výziev rešpektujúceho rodičovstva
rozhovory s inšpiratívnymi rodičmi
pravidelný prísun inšpiracie, tipov a impulzov, ktoré ti uľahčia život s deťmi
a veľa ďalšieho obsahu úplne zadarmo!
