Ako rozprávať s deťmi o vojne

 

Vojna na Ukrajine v nás, rodičoch, vyvoláva už od svojho začiatku pocity úzkosti, strachu, smútku, zúfalstva, krivdy a hnevu. Naša potreba bezpečia a istoty je zrazu nenaplnená a aj napriek tomu, že vojna trvá už skoro mesiac, stále hľadáme správne slová, ako sa o nej máme rozprávať s našimi deťmi.
 
Je to pre teba tiež aktuálna téma a nie si si istá, ako máš so svojimi deťmi rozprávať tak, aby si v nich nevyvolávala nepirmeraný strach a zároveň, aby dostali pravdivé odpovede na všetky svoje otázky? Prinášam ti článok so základnými princípmi, na čo sa oplatí myslieť pri rozhovore s deťmi o vojne.

1. Ako to máš ty?

Skôr ako sa pustíš do rozhovoru so svojimi deťmi, zamysli sa, ako vnímaš vojnu na Ukrajine ty. Zvykneš sa pri večerných správach rozplakať, si počas svojej interakcie s deťmi nesústredená a ustráchaná? Skôr ako sa pustíš do rozhovoru s deťmi, potrebuješ veľkú dávku sebaempatie, alebo empatie od niekoho iného

Bez empatie od seba alebo od iného nebudeš schopná viesť rozhovor na faktickej úrovni a pokiaľ sa zrútiš v polovici rozhovoru, veľmi svojim deťom nepomôžeš.
 
Postav sa k tejto svojej potrebe zodpovedne.
 
Nájdi si na seba čas a vyrozprávaj sa sama sebe, alebo niekomu druhému, dovoľ všetkým pocitom spojených s vojnou plynúť a dostať sa na svetlo sveta. Venuj si empatiu tak dlho, kým nepocítiš úľavu. Uvidíš, že napriek tomu, že vojna pokračuje ďalej, budeš o nej vedieť rozprávať s väčším nadhľadom.

2. Koho potrebu sa snažíš rozhovorom naplniť?

 

Zamysli sa, koho potrebu sa snažíš rozhovorom so svojim dieťaťom o vojne naplniť. Je to skutočne potreba tvojho dieťaťa, alebo to ty potrebuješ dostať zo seba von? Najdôležitejšia potreba detí do troch rokov je potreba istoty a bezpečia. Potreba informovanosti o aktuálnom dianí vo svete to v žiadnom prípade nie je.
 
Deti do troch rokov nemajú mentálnu kapacitu pochopiť, ani spracovať myšlienky týkajúce sa vojny. Pokiaľ vnímaš napriek tomu nutkanie s nimi túto tému otvoriť, je dôležité uvedomiť si, že sa jedná o tvoju potrebu. Podľa nenásilnej komunikácie sme my sami zodpovední za naplnenie našich potrieb, preto skús aj ty nájsť inú stratégiu, ako si túto svoju potrebu naplníš.
 
U troj- až štvorročných detí nastáva veľký mentálny skok a niektoré deti preto možno položia rodičom otázku ohľadne vojny, pretože niekde zachytili o vojne rozhovor, zahliadli úryvok zo správ, príapdne im o tom povedali súrodenci. Je preto dôležité pozorovať a vnímať svoje dieťa, či javí známky zvedavosti a následne s ním nadviazať kontakt a túto tému otvoriť.

Vždy, keď nám naše naše deti položia otázku, je naša povinnosť postarať sa o to, aby dostali odpoveď, a to aj vtedy, keď odpoveď v danom momente nepoznáme.

Deti staršie ako 5 rokov, ktoré sa pohybujú v kolektíve iných detí, príjdú s najväčšou pravdepodobnosťou do kontaktu s realitou vďaka internetu, začujú úryvok rozhovoru svojich rodičov, prípadne im o aktuálnom dianí referujú súrodenci alebo staršie deti v škôlke a škole. Je preto takmer isté, že vnímajú, že sa vo svete niečo deje.

Zároveň veľmi citlivo vnímajú zmenu v našom správaní. Možno sme častejšie zamyslené a duchom neprítomné, ale deti hlavne vnímajú, že sme netrpezlivejšie a podráždenejšie, lebo máme plnú hlavu správ. Alebo naopak, už nerobíme veľkú vedu z toho, keď tri dni po sebe jedia iba špagety, alebo že si v zime chcú obuď sandále. V kontexte aktuáleho diania vo svete sa nám totiž naše prolémy môžu zdať veľmi malicherné a nepodstatné.

U našich detí môžu tieto zmeny v kombinácii z úryvkami informácií, ktoré sa k nim dostanú, vytvárať pochybnosti, neistotu a strach, ktoré si deti potom vysvetlia po svojom.

U detí nad 5 rokov preto doporučujem iniciovať tému vojny zo strany rodiča, aj keď deti o túto tému nejavia aktívny záujem. Aj keby náhodou ešte skutočne nič nezachytili, je veľmi pravdepodobné, že sa tak veľmi skoro stane. A je vždy lepšie, keď sme zdrojom informácií našich detí my, ako spolužiaci zo školy.

,

3. Rozprávaj o vojne nenásilne

Vyhni sa pri rozprávaní o vojne rozdeľovaniu na agresora a obeť. Rozdeľovanie krajín na „úbohú Ukrajinu“ a „agresívne Rusko“ nikomu nepomôže. Nepomôže to ani našim deťom s pochopením situácie. Pokiaľ nazývame agresorom celú krajinu Rusko alebo dokonca Rusov ako národ, je veľmi pravdepodobné, že naše deti budú automaticky vnímať aj všetky ruské deti a ruských občanov ako agresorov.

Pokiaľ chceme nazývať veci pravým menom a neprispievať k násiliu, ktorého je teraz vo svete viac než dosť, hovorme o prezidentovi/vláde Ruska, ktorý sa rozhodol poslať na Ukrajinu vojakov, aby preňho získali ich územie. Keby o tom boli obyvatelia Ruska pravdivo informovaní, s najväčšou pravdepodobnosťou by s inváziou nesúhlasili.

4. Použi analógiu

Deti pochopia aj komplikované súvislosti oveľa ľahšie, keď použijeme príklad z ich života. Môžeš to vykresliť na ich súrodeneckých konfliktoch, na hračkách alebo na príkladoch zo škôlky. Ja som pri odpovedi môjho syna na otázku, čo je vojna, použila analógiu nášho bytu.

Moja odpoveď na otázku môjho syna, čo je vojna, vyzerala približne takto:
 
JA: „Predstav si, že by prišiel do nášho bytu tvoj kamarát a povedal, že chce, aby tvoja izba bola aj jeho. Že tam môžeš aj naďalej bývať a chodiť tam, ale že on chce od teraz rozhodovať, ako to tam bude vyzerať, s čím sa môžeš a nemôžeš hrať a aké ďalšie hračky si môžeš kúpiť. Ako by si sa pri tom cítil? Páčilo by sa ti to?
 
ON: „Nie, veď je to moja izba!“
 
JA: „A čo by si urobil, keby na tom aj naďalej trval?“
 
ON: „Zavolal by som teba alebo ocka.“
 
JA: „Presne tak. A my by sme snažili pomôcť vám obom nájsť riešenie, s ktorým by ste obaja súhlasili. A tak to bolo aj medzi ruskou a ukrajinskou vládou. Nejakú dobu sa skutočne aj ruská a ukrajinská vláda skúšali dohodnúť, ale nepodarilo sa im nájsť riešenie, s ktorým by boli obe strany spokojné. A preto sa ruská vláda rozhodla začať vojnu a zobrať si územie Ukrajiny násilne, pomocou zbraní.

 

Obyvateľom ukrajiny sa to nepáči a voči útokom ruských vojakov sa bránia. Presne tak, ako by sa to ani tebe nepáčilo, keby sa tvoj kamarát rozhodol ťa kvôli tvojej izbe udrieť. A to je presne vojna. Vojna je, keď vojaci krajín medzi sebou bojujú, najčastejšie o územie jednej z tých krajín.“

5. Venuj svojmu dieťaťu empatiu

Daj svojmu dieťaťu priestor prejaviť všetky svoje pocity spojené s vojnou a empaticky mu načúvaj. Nesnaž sa ich meniť, zľahčovať alebo logicky vyvracať. Ber vážne a odpovedz na všetky otázky, ktoré ti tvoje dieťa položí.

Na empatiu si nájdi dostatok času a nikam sa neponáhľaj. Jednoducho, buď tam preňho tak dlho, ako to tvoje dieťa bude potrebovať.

 

6. Riaď sa svojim dieťaťom

Je veľké umenie dať dieťaťu presne toľko informácií, ktoré je v danom vývojovom štádiu schopné prijať a spracovať a zároveň v ňom nevyvolávať neprimeraný strach, či úzkosť. Riaď sa pri tom svojim dieťaťom. Tvoje dieťa ti ukáže, či je na túto tému pripravené a či to, čo hovoríš, nie je už preňho príliš veľa.

Pokiaľ o tému má záujem, bude počúvať a bude aj aktívne klásť otázky. Je však možné, že pri tejto téme bude uhýbať pohľadom, pokračovať v hre, prípadne odíde v polovici tvojej vety z izby. Je to signál, ze ho táto téma zahlcuje, že mu nie je príjemná, vyvoláva v ňom neistotu, prípadne strach. Rešpektuj to a v rozhovore nepokračuj. Môžeš to skúsiť znovu o pár dní, prípadne vtedy, keď o to tvoje dieťa prejaví záujem.

7. Uisti ho, že vy ste v bezpečí

Je dôležité, aby si tvoje dieťa z celého vášho rozhovoru odnieslo, že vaša rodina nie je v bezprostrednom nebezpečenstve. Že sa vojna odohráva v inom štáte a nie za vašimi oknami.

Je tiež dôležité, aby vedelo, že aj napriek tomu, že si v poslednom čase možno podráždenejšia, alebo neprítomnejšia, že sa o seba a svoje potreby staráš a tým prispievaš k tomu, aby sa váš život znovu vrátil časom do rovnováhy.

8. Ubezpeč svoje dieťa, že si tu preňho

 

Blahoželám, možno si práve absolvovala rozhovor so svojim dieťaťom, ktorého si sa dlhšie obávala. Ideálne si týmto rozhovorom práve pomohla svojmu dieťaťu naplniť množstvo potrieb, vrátane orientácie, bezpečia a istoty, ale to vôbec neznamená, že táto téma je pre teba nadobro vybavená.
 
Zajtra môže prísť tvoje dieťa s ďalšou otázkou alebo sa na teba obrátiť s iným strachom alebo obavou ohľadne vojny. Buď na to pripravená a príjmi to s otvorenou náručou. Povedz to tak ku koncu rozhovoru aj svojmu dieťaťu. 

 

„Pokiaľ budeš mať ohľadne vojny nejaké otázky, určite za mnou príď. Všetky tvoje otázky sa budem snažiť zodpovedať najlepšie, ako budem vedieť.“
 

Pokiaľ ťa zaujal tento článok, je dosť možné, že by ťa mohla zaujať aj nenásilná komunikácia. Poznáš ju? Nedávno som začala pre teba o nej nahrávať aj podcast, kde riešim najčastejšie
problémy v komuikácii s deťmi.
Ak si myslíš, že by to mohlo byť niečo pre teba, nájdeš ho tu>>>

Tiež si nezabudni stiahnuť môj ebook zaradmo s 10 princípmi, ako vyriešiť akýkoľvek konflikt medzi deťmi a zároveň ti už neunikne žiadnen nový článok na blogu alebo podcast. Nájdeš ho tu>>>

Facebook