Stratili ste nervy, vybuchli ste a teraz je vám to ľúto. Vaše dieťa je uplakané a utiahnuté a vy vidíte v jeho očiach bolesť a krivdu ktorú cíti. Váš konflikt vnímate ako črep, ktorý pošramotil váš vzťah. Cítite sa nepríjemne a od seba asi na kilometer vzdialení. Ako máte znovu nadviazať kontakt? Ako ho teraz osloviť? A čo mu máte vlastne povedať?
Nenásilná komunikácia vychádza z predpokladu, že všetko, čo robíme, slúži k tomu, aby sme si naplnili nejakú svoju potrebu. Často však zvolíme stratégiu, ktorá v konečnom dôsledku našu potrebu vôbec nenaplní. Práve naopak, niekedy sposobí ešte prehĺbenie jej deficitu a tým pádom nevedie k cieľu, ktorý ňou sledujeme. Krik je typický príklad.
Prečo kričíme
Prečo kričíme
Často kričíme zo zúfalstva, lebo na naše hovorené slovo nikto nereaguje. Zvýšime hlas, aby sme zvýšili šancu, že nás niekto vypočuje a porozumie nám. Krikom však často docielime pravý opak. Pri našom zvýšenom hlase totiž deti nezačnú pozornejšie načúvať, ale dostanú sa do stresovej reakcie vyvolanej strachom. Vtedy majú deti iba tri možnosti reakcie: útok, útek alebo zmeravenie. A v tomto stave nie sú schopné prijímať žiadne nové informácie alebo nám prejaviť pochopenie.
V momente konfliktu však my, rodičia, nepoznáme, alebo nám nenapadnú žiadne iné stratégie, ktoré vedu k tomu, aby sme boli vypočutí a pochopení. Inými slovami, robíme to najlepšie, čo v tej chvíli dokážeme. Preto nie je nikto vinník a nikto neurobil chybu. Každý robil len to najlepšie čo vedel, aby naplnil svoje vlastné potreby. Aj naše dieťa, aj my. Čo teda s tým, keď vás mrzí to, čo sa stalo, lebo cítite vzájomné odcudzenie?
Pred tým ako sa pokúsite napraviť to, čo sa stalo, potrebujete predovšetkým veľkú dávku sebaempatie a postoj, ktorý vedie k tomu, čo chceme dosiahnuť – vzájomné zblíženie.
1. Sebaempatia
1. Sebaempatia
Čo v tejto chvíli potrebujete úplne najviac je sebaempatia. Hlavne keď vnímate, že podliehate výčitkám svedomia a pocitom viny. V nenásilnej komunikácii nie je nič správne ani nesprávne, dobre ani zle. Takže ani žiadne správanie nie je správne ani nesprávne. Vždy jednáte jednoducho tak, aby ste si čo najlepšie naplnili svoje potreby.
Venujte dostatok času sebaempatii a pokúste sa zistiť, ktoré potreby sú u vás práve veľmi naliehavé a dokážete si ich v najbližšom čase naplniť a ktoré sú už v chronickom štádiu a budú na svoje naplnenie preto potrebovať času viac. Pokúste sa naplniť svoje najdôležitejšie a najnaliehavejšie potreby čo najskôr. Proces sebaematie podrobne popisujem v tomto článku>>>
2. Postoj
2. Postoj
Preberte zodpovednosť za to, čo sa stalo. Je ľahké nájsť vinníka na druhej strane a skonštatovať, že za našu reakciu si naše dieťa vlastne môže samo. Keby nás predsa poslúchalo, nevybuchli by sme. Fakt je, že za vzťah dieťaťa a rodiča má zodpovednosť vždy rodič.
Zároveň je tiež dôležité mať na vedomí, že zdrojom našich emócii sme my sami. Nie naše dieťa, ani naši rodičia a ani nikto iný. Naše deti sú len ich veľmi spoľahlivým spúšťačom. To, ako reagujeme v jednotlivých situáciach, je podmienené tým, čo sme sa naučili v detstve a skúsenosťami, ktoré sme nadobudli počas celého nášho doterajšieho života.
Prečo nadviazať po konflikte znovu kontakt?
Prečo nadviazať po konflikte znovu kontakt?
Keď konflikt ukončíme tým, že po tom, čo sa na dieťa vykričíme, venujeme samy sebe chvíľku sebaempatie, naplníme si najakútnejšie potreby a následne si zaumienime, že sa to už nikdy viac nestane, urobíme samy sebe veľkú službu lebo tým získame:
- jasnosť, prečo sme konali tak, ako sme konali a čo by sme mohli nabudúce urobiť inak,
- upokojenie, keď si uvedomíme, že z pohľadu nenásilnej komunikácie nič také ako chyba a teda ani vinník neexistuje,
- kontakt so sebou samým, s vlastnými emóciami a nenaplnenými potrebami, ktoré sa nám zvedomili až vďaka konfliktu.
Ako reagujú po konflikte deti?
Kto však túto jasnosť, pokoj a kontakt nezíska, je naše dieťa. Pravdepodobne je zmätené, lebo nerozumie presne tomu, čo sa stalo, ani prečo osoba jemu srdcu najbližšia, zareagovala tak, ako zareagovala. Deti majú v tomto momente k dispozícii iba dve stratégie, ako sa vyrovnať s tým co sa stalo:
- spochybnia samých seba, čím sa naruší ich vzťah k sebe samým a tým pádom ich sebahodnota
- spochybnia vlastného rodiča, čím sa naruší náš vzájomný vzťah
Prvé roky života je dieťa existenčne závislé od rodiča. Preto to príroda zariadila tak, že dieťa automaticky siahne po prvej stratégii. Tým sa môže začat narúšať jeho vzťah so samým sebou, postupne je stále menej v kontakte so svojimi emóciami a potrebami a snaží sa jednať primárne tak, aby sme boli spokojní my, bez ohľadu na to, či je spokojné dieťa. Jednoducho, deti môžu mať tendenciu zapáčit sa iným na úkor straty svojej autenticity. Učíme ich jednoducho stať sa tzv. „people pleasermi“.
Postupom času začnú deti stále častejšie spochybňovať vlastného rodiča a ich vzájomný vzťah, čo je najviditeľnejšie v puberte, kedy ich konflikty s rodičmi často končia buchnutím dverí a skonštatovaním najrôznejšich prívlastkov na adresu rodiča.
V každom prípade nechceme nechať naše dieťa aby si vybralo ani jednu z týchto dvoch deštruktívnych stratégii, a preto zvoľme radšej proaktívny prístup a našim deťom venujme vysvetlenie. Ako také vysvetlenie môže vyzerať, aké slová použiť a čomu sa vyhnúť, vám veľmi kontkrétne opíšem v druhej časti tohto článku.
Pokiaľ si nechcete nechať ujsť druhú časť tohto článku a zároveň sa o nenásilnej komunikácii dozvedieť niečo viac, stiahnite si môj ebook s 10 princípmi, ako vyriešiť akýkoľvek konflikt medzi deťmi. Zároveň sa vždy dozviete ako prví, keď v budúcnosti uverejním nový článok na tomto webe.
