„Pozri, mami!“ – Ak takúto výzvu počujeme 100x denne, môže to byť pre nás ako rodičov náročné. Tento článok vám ukáže, ako podporiť vaše dieťa v tom, aby s vami aj naďalej zdieľalo svoj svet a zároveň ste nemali dojem, že ho musíte zakaždým pochváliť.
„Pozri, mami, čo som dnes nakreslila v škôlke! Pozri, čo som našiel! Pozri, čo mám! Pozri, čo som urobila! Pozri, čo dokážem! Pozri, mami, seeeeeeem!!“
Variáciu tejto výzvy počujeme od našich detí minimálne raz za deň vo veľmi rozmanitých situáciach. Keď nám chcú naše deti ukázať namaľovaný obrázok, kameň, ktorý našli na zemi, novú grimasu, pavúka na stene alebo to, ako sa v poslednom čase zdokonalili v kotrmelcoch. Naše reakcie bývajú pritom veľmi jednostranné, priam za každých okolností v minimálnych obmenách skoro rovnaké:
„Jéééééééj, krááááááásne!“ prípadne „Pekné, pekné, si veľmi šikovná!“
Prečo na našej reakcii záleží?
Prečo na našej reakcii záleží?
Keď si naše dieťa po prvý krát samo poupratuje izbu a naša reakcia je rovnaká, ako keď nám ukáže farebný kamienok, vysielame našim deťom signál: „Tvoj svet ma nezaujíma. Som tu síce fyzicky s tebou, ale veľmi ťa nevnímam. Svojou odpoveďou chcem docielit, aby si bola spokojná, že som sa pozrela na to, čo mi ukazuješ a aby si mi dala pokoj.“ To môže spôsobiť, že naše dieťa časom stratí motiváciu s nami zdieľať svoj svet. Veď našu reakciu bude vedieť odhadnúť už vopred.
Čo naše deti touto reakciou učíme?
Čo naše deti touto reakciou učíme?
Tým, že máme tendenciu všetko, čo nám ukážu hodnotiť, učíme ich, že všetko, čo sa deje, čo vidíme, zažijeme, získame a dokážeme, si zaslúži hodnotenie. Nepriamo tak učíme naše deti hodnotiť všetko okolo nich a zároveň im vysielame signál, že aj oni sú neustále, vždy a všade hodnotené. A to je celkom stresujúca myšlienka. Nehovoriac o tom, že našim „pekné a krásne“ si veľmi slovnú zásobu nerozšíria.
Pokiaľ k tomu ešte reagujeme pochvalou „šikovné dievčatko/šikovný chlapček“, prináša to so sebou dalšie riziká, ktorým sa podrobnejšie venujem v svojom článku o pochvalách a čo hovoriť miesto nich. Celý článok si možete prečítať tu>>>>.
Čo naše deti touto výzvou sledujú?
Čo naše deti touto výzvou sledujú?
Na to, aby sme vedeli na výzvu „Mami, pozri!“ reagovať, je na mieste, aby sme sa zamysleli nad tým, akú svoju potrebu si touto výzvou naše deti chcú naplniť. Možností je viac. Uznanie? Ocenenie? Pozornosť? Chcú s nami nadviazať kontakt a spojenie? Chcú s nami zdieľať svoj svet? Chcú byť videné a vnímanie?
Ako reagovať, aby sme našou reakciou pomohli tieto ich potreby naplniť?
Ako reagovať, aby sme našou reakciou pomohli tieto ich potreby naplniť?
1. Venujte im pozornosť
Pokiaľ môžete, prerušte činnosť, ktorú práve vykonávate a venujte vašemu dieťaťu plnú pozornosť. Pokiaľ vám to daná situácia neumožňuje, povedzte to svojmu dieťaťu:
„Počujem, ze chceš, aby som sa na niečo pozrela v tvojej izbe. Teraz chcem dokrájať zeleninu/dorobiť obed a hneď ako skončím, prídem za tebou do izby.“ Vyvarujte sa pri tom použitiu slova „musieť,“ či „hneď“. („Musím dokrájať zeleninu/dorobiť obed/Hneď som tam.“).
Vďaka tomu vašim deťom na podvedomej úrovni komunikujete, že nie ste obeťou okolností, ale že v každej chvíli máte na výber a vy samy sa rozhodujete o svojich prioritách. Viac sa o slovách „musieť“ a „hneď“ a prečo sa im vyvarovať, dočítate v mojom článku 5 slov, ktoré narúšajú našu komunikáciu s deťmi.
2. Opíšte, čo vidíte/počujete/cítite
Zároveň môžete svojim opisom pozvať vaše dieťa k ďalšiemu rozhovoru, aby ste sa o ňom dozvedeli niečo viac. Neviete, prečo vám danú vec vôbec ukazuje? Opýtajte sa ho to. Je však tiež možné, že vám ju ukazuje len tak, aby nadviazalo s vami kontakt. Je len na vás, či sa mu to podarí.
„Vidím, že si v škôlke namaľovala obrázok vodovými farbami. Je na ňom dúha z piatich rôznych farieb.“
„Pozerám, že si našiel kameň. Niečo ta na ňom zaujalo?“
„Vidím, že robíš grimasu a vyplazuješ jazyk. Vymyslel si si ju sám?“
„Vidím, že už dokážeš urobiť kotrmelec dozadu s vystretými nohami. Vyzeráš byť pri tom na seba veľmi hrdý!“
„Vidím pavúka s dlhými nohami. Jeho si mi chcel ukázať?“
3. Zdržte sa hodnotenia a pochvál
„Pekné, krásne, nádherné, dobré, zlé, škaredé, nedobré atď.“ sú všetko hodnotenia, o ktoré vaše deti vôbec nestoja. Chcú s vami jednoducho len zdieľať svoj svet a povedať niečo o sebe. Vy však môžete konkrétne vyjadriť, keď sa vám niečo úprimne páči. Zároveň to ale môžete vnímajť ako pozvánku k rozhovoru s vašim dieťaťom.
„Páči sa mi kombinácia farieb, ktorú si použila na vymaľovanie oblohy. Zvolila si ju náhodne, alebo si to presne takto chela?“
„Páči sa mi, ako má ten kameň hladké a zaoblené okraje. Čo na ňom zaujalo teba?“
To je všetko?
Je to naozaj také jednoduché, ako to vyzerá. Venujte vašemu dieťaťu pozornosť a opíšte, čo vidíte, prípadne cítite alebo počujete. To je všetko. Aj keď kvôli celodennej únave už nebudete mať chuť rozvíjať rozhovor ďalej, je to úplne v poriadku. Už len tým že opíšete, čo vám dieťa ukazuje, sa bude vaše dieťa cítiť vnímane.
Vďaka opisu tiež zistíte, či to, čo vyslovíte, je naozaj to, čo vám vaše dieťa chce ukázať. Nestane sa vám, že zareagujete: „Kráááááásne! Šikovné dievčatko!“ na obrázok, s ktorým vaša dcéra vlastne vôbec spokojná nebola. Alebo ako „náááádhernééé‘!“, keď sa vám vaše dieťa snaží ukázať prasklinu na stene.
Je možné, že sa vám najskôr bude zdať, akoby vaša odpoveď ostala nedopovedaná, nekompletná. Keď však odoláte pokušeniu vysloviť za vašim pozorovaním aj hodnotenie, zistíte, že to je presne to, čo vaše dieťa potrebuje. Vašu pozornosť a vedomie, že ho vnímate.
Pokiaľ vás nenásilná komunikácia zaujala a máte chuť sa o nej dozvedieť viac, stiahnite si zadarmo môj ebook s 10 princípmi, ako vyriešiť akýkoľvek konflikt medzi deťmi. Zároveň sa vždy dozviete o novinkách na mojom blogu.
