Každý rodič sa niekedy stretol s agresívnym správaním ich dieťaťa. Dokonca aj tí rodičia, ktorí si to už nepamätajú, lebo sú ich deti dospelé. Ako na takéto správanie reagovať, keď nechceme sami siahnuť po agresivite?
Nie som veľký zástanca nálepkovania či genderového stereotypizovania. Napriek tomu existuje pár neodškriepiteľných rozdielov, ktorými sa chlapci od dievčat odlišujú. A nemyslím len na fyzickej, ale aj na mentálnej úrovni. A jeden z tých neodškriepiteľných faktov je, že už v batoľacom veku majú chlapci výrazne vyššiu hladinu testosterónu oproti dievčatám. Tento rozdiel sa k tomu kontinuálne v priebehu rokov ešte zväčšuje. A práve vďaka testosterónu preto chlapci vykazujú určité vlastnosti, ktoré nevidíme radi: agresivita, súťaženie, bitky atď.
Samozrejme, žijeme v spoločnosti, kde existujú spoločenské normy, ktoré isté formy správania nepripúšťajú. To, čo si však neuvedomujeme, je, že sa týmto normám deti ešte len učia a potrebujú si ich ešte zvnútorniť. Jednoducho, ešte nefungujú na ich základe v 100 percent prípadov.
Rozdiel medzi chlapcami a dievčatami
Ja som žena a preto mi je prirodzene bližší princíp ženský. Moji chlapci mi však ukazujú a učia ma, čo je to mužský svet. Je plný fyzického kontaktu a pohybu. Občas veľmi nekoordinovaného. Je plný kriku, skokov a úderov. Čím viac akcie, tým lepšie. Občas sa mi do toho veľmi nechce. Občas utržím nedobrovoľne zopár rán. Ale snažím sa. Už takmer 7 rokov sa stále viac a viac ponáram do ich sveta a snažím sa porozumieť im a aj tej s ich svetom spojenej agresivite. Nie vždy je to pre mňa ľahké a nie vždy to dokážem. Pracujem však na tom každý deň.
Tým však nehovorím, že byť mamou dievčat je ľahké a že byť mamou dievčat neprináša so sebou svoje výzvy. Tiež nehovorím, že dievčatá sa nebijú, či nesúťažia, či nevykazujú známky agresivity. A tiež nehovorím, že všetci chlapci tak robia. To v žiadnom prípade.
To, čo ale hovorím je, že byť mamou dievčatka je trochu iné. Lebo dievčatá sú trochu iné ako chlapci. A ten ich dievčenský svet je nám mamám trochu bližší. Lebo sme aj my ženy. A preto ich aj viac chápeme. Aspoň si teda myslím, že by som dokázala mať viac pochopenia pre náladovosť svojej dcéry (ak by som nejakú mala), ako prirodzene mám pre agresivitu môjho syna. Zmeny nálady spojené s vlastnou cyklickosťou totiž celkom dobre poznám aj u seba.
Agresivita je tabu
Agresivitu si však nechceme pripustiť, že ju máme. Veľmi usilovne sme totiž my a naši rodičia pracovali na tom, aby sme s ňou stratili kontakt. A preto si aj teraz ťažko my sami dokážeme priznať to množstvo nevyjadrenej agresie, ktoré v nás potichúčky počas dňa buble. To, že však túto svoju vlastnú agresivitu neprijímame a odmietame, má na nás vplyv na podvedomej úrovni. A potom zrazu z ničoho nič vybuchneme. A väčšinou na niekoho, kto si ju dovolil len tak ukázať. Na toho, kto s ňou je v kontakte a ešte sa nenaučil ju potlačovať. A to sú deti.
Málo čo dokáže v nás rodičoch spustiť tak silnú agresivitu, ako agresivita našich detí.
A keďže máme agresivitu asociovanú s násilim, je u nás v spoločnosti silne tabuizovaná. To je práve ten dôvod, prečo sa akékoľvek prejavy agresivity u našich detí snažíme silou mocou potlačiť. Konáme zo strachu, lebo sa bojíme, že keď to teraz tak necháme, naše deti budú čím ďalej agresívnejšie a nezvládateľnejšie. Pri tejto snahe pritom nie zriedka siahneme sami po nasilí.
Ten prvý krok, keď sa chceš naučiť zvládať agresívne chovanie detí je, priznať si svoju vlastnú agresivitu. Prijať ju a uznať ju. To, proti čomu bojujeme, spravidla naberá na sile. Aj tá naša vlastná agresivita stratí na sile, len čo sa jej pozrieš do očí, uznáš ju a objímeš ju. Skús to aj ty a uvidíš, ako sa ti uľaví a ako nutkanie jednať násilne a zraňujúco zrazu zoslabne.
Agresivita je normálna
Z mojich pozorovaní konfliktov medzi deťmi, pri ktorých jedno z detí vykazuje známky agresivity, vyplýva, že na takúto situáciu reagujú najnegatívnejšie práve mamičky dievčat. A úplne najnegatívnejšie tie mamičky, ktoré majú zatiaľ dievčatko iba jedno. Je to pochopiteľné. Nemáte skúsenosť s tým, že by vašu krehkú, jemnú, útlú, nežnú vílu niekto takýmto odsúdeniahodným spôsobom napadol. Nemám vám to vôbec za zlé.
Keby som nebola mamou dvoch chlapcov a keby som nepoznala nenásilnú komunikáciu, nemala by som pre takéto správanie žiadne pochopenie.
Tento divoký svet plný pohybu, kontaktu a agresivity mi bol odjakživa cudzí. Pamätám si, že už na základnej škole som na chlapcov pozerala ako na mimozemšťanov.
Keby som teda bola teraz mamou dievčatka, pravdepodobne by som reagovala rovnako. Napriek tomu však píšem tento článok, lebo cítim, že vám to chcem vysvetliť. Že vám chcem povedať, že viem, že sa vám to nepáči (ani mne), ale že agresivita u malých detí je normálna. U chlapcov, aj u dievčat. Viem, nie je akceptovaná v našej spoločnosti, ale deti si tú normu musia ešte vžiť. Ešte sa len učia, ako agresivitu kontrolovať a ako s ňou zaobchádzať. A na to potrebujú čas a naše pochopenie. Nie agresivitu a odsudzovanie.
Ako reagovať, keď niekto udrie/sotí/uhryzne tvoje dieťa?
Tiež som predtým nevedela, ako reagovať, keď nejaké iné dieťa (alebo moje vlastné) ublížilo môjmu (alebo inému) dieťaťu. A tak som hľadala odpovede. A našla som ich v nenásilnej komunikácii. A keďže sa moje deti do takýchto situácií dostávali pomerne často, mala som veľa príležitostí daný postup skúšať, overovať a vypilovať. A rada sa s ním podelím, aby sa na detskú agresivitu naučil reagovať úplne každý rodič v našej spoločnosti.
- Pokiaľ nezakročí rodič dieťaťa, ktoré práve uhyzlo/udrelo/sotilo tvoje dieťa, zakroč fyzicky ty. Oddeľ svoje dieťa od druhého dieťaťa. AVŠAK: Nie s tragickým výrazom tváre, výkrikom alebo nahnevane a agresívne. Snaž sa o tú najpokojnejšiu reakciu, akú si len v danej situácii schopný/á, s neutrálnym výrazom tváre. Viem, že to môže byť v tej situácii občas náročné, ale skutočne s najväčšou pravdepodobnosťou nejde o život a tvoje dieťa neutrpí žiadnu väčšiu ujmu.
- Vypočuj ublížené dieťa, pokiaľ plače. Buď tým pevným oporným bodom. Nesnaž sa plač zastaviť. Daj mu čas. Venuj mu empatiu. Keď sa trochu ukľudní, opíš mu situáciu tak, ako si ju videla. Tak, ako sa podľa tvojho pozorovania stala. Fakticky. Nie odsudzujúco. (Napr. Hrala si sa s lopatkou a chlapčekovi sa asi veľmi páčila, tak si ju chcel zobrať a pri tom ťa udrel. To ťa teraz bolí, je to tak?)
- Buď mediátorom konfliktu. Deti nie sú sociálne ešte tak ďaleko, aby takúto náročnú situáciu dokázali zvládnuť sami. Ani my dospelí to občas nevieme. Zober dieťa za ruku a obráť sa na dieťa, ktoré udrelo/sotilo/uhryzlo. Venuj mu empatiu. (Napr. Tebe sa páčila tá modrá lopatka, však? Vieš, Martinku ale bolelo, keď si ju udrel a zobral si si lopatku. Ona sa k tomu s tou lopatkou ešte hrala a nebola hotová, vieš? Preto ju chce teraz naspäť. Prosím, vráť jej ju. Môžeme ti však požičať tieto hrabličky. Alebo by si sa chcel hrať s nami? Keď sa chceš s niekým iným hrať, kľudne to môžeš povedať, nemusíš nikomu nič brať z ruky.)
Čo je však najdôležitejšie, snaž sa neodsudzovať rodiča tohoto dieťaťa. Taktiež nečakaj žiadnu ráznu reakciu od rodiča toho druhého dieťaťa. Pravdepodobne jej/mu je daná situácia maximálne nepríjemná a sám/sama nevie, ako má reagovať. Áno, mali tam byť rodičia a mali zakročiť, aby k tomu nedošlo. Možno však je to už 190. situácia dnešného dňa, pričom 189 situáciám už dnes predišli.
Zmena perspektívy pomôže
Chápem, že môže byť ťažké, si predstaviť, že reaguješ s pochopením na niekoho, kto práve udrel/sotil/uhryzol tvoju princeznú. Možno ti však pomôže uvedomiť si, že to, čo sa tak urputne snažíme potlačiť, možno raz bude aj tvoja dcéra potrebovať. Je to totiž tá istá agresivita, ktorá raz partnera tvojho dievčatka bude viesť k tomu, aby chránil svoju rodinu a nedovolil nikomu, aby jej ublížil. Je to tá istá agresivita, sila a odhodlanie, ktorá mobilizuje a ktorá dokáže vo svete niečo zmeniť. A nie len sa nečinne prizerať a pasívne agresívne frfľať na všetko a všetkých okolo seba. Ale aj keby sme jej užitočnosť nechceli pripustiť, tak aspoň pripustime, že tu je a ukážme deťom, ako vyzerá neagresívne správanie.
Nakoniec už budeš potrebovať len veľkú dávku dôvery. Dôvery v to, že aj rešpektujúca reakcia na agresivitu v podobe fyzického oddelenia, prijatia a empatického určenia hraníc, stačí na to, aby si deti zvnútornili, že si takéto reakcie neprajeme. Dôvery v to, že aj keď tvoje dvojročné dieťa teraz hryzie, udiera či sáca teba alebo iné deti, tak to neznamená, že to bude robiť ešte za rok, dva, či v puberte.
Milí rodičia, nielen dievčat. Chápem vaše pobúrenie a rozhorčenie na ihriskách, keď deti ukazujú agresívne správanie. Avšak aj napriek tomu nás, rodičov detí, ktoré takéto správanie kvôli svojmu veku vykazujú, váš pohľad, výkrik, zlosť v očiach a odsúdenie občas bolia. Pracujeme však na tom a pracujeme aj na sebe. Viem, že skúsenosť mať chlapca (alebo dvoch) vám sprostredkovať nemôžem. Tak dúfam, že som vám aspoň sprostredkovala svoj pohľad na nich týmito riadkami.
Pokiaľ vás zaujal tento spôsob riešenia konfliktov podľa princípov nenásilnej komunikácie, stiahnite si tiež Ebook zadarmo s názvom 10 princípov, ako vyriešiť akýkoľvek konflikt medzi deťmi. Vďaka nemu sa naučíte:
- ako nenásilne riešiť konflikty
- ako si zachovať počas hádok chladnú hlavu
- ako ostat v láskyplnom spojení so svojimi deťmi aj v emočne vypätých situáciách
Príjemné čítanie!
