Je sebaempatia v čase krízy sebecká?

 

Posledný týždeň bol pre mňa skutočnou výzvou. V deň začiatku invázie Ruska na Ukrajinu boli Corona testy mojich synov zrazu pozitívne a hneď na to sa u nás začali prejavovať prvé príznaky.

Nakoniec sme skončili s teplotami v posteli všetci štyria.
 
Chlapci boli po troch dňoch znovu na nohách plní energie, u mňa s manželom to bohužial trvalo o pár dní dlhšie, kým sme sa zotavili. V ťažkých chvíľach, kedy nám fyzicky a ani psychicky nebolo najlepšie a chlapci od nás neúprosne vyžadovali naplnenie svojich potrieb, som sa občas prichytila pri tom, ako podlieham negativite a sebaľútosti.
 
V našom okolí nemáme nikoho, kto by nám v takýchto chvíľach pomohol. Čo by som v tej chvíli dala za to, keby niekto na dve hodinky zobral chlapcov na prechádzku, alebo nám aspoň priniesol teplé jedlo, aby som nemusela variť. Babky a dedkovia sú však stovky kilometrov ďaleko.
 
Vďaka tomu, že sa zaoberám nenásilnou komunikáciou, mi bolo v tej chvíli jasné, že je čas na sebaempatiu. Pomenovať to, čo sa vo mne deje, vnímať to, precítiť to, spojiť sa s tým, čo v tejto chvíli potrebujem a dovoliť tomu byť, bez toho, aby som hľadala nejaké okamžité riešenie.

Nejaká časť vo mne to však nechcela pripustiť

„To naozaj? Teraz, keď ľudia na Ukrajine zomierajú, kedy matky s deťmi so zbalenými igelitovými taškami opúšťajú svoje domovy, aby si zachránili holé životy, ty chudinka sa sťažuješ, že si nemôžeš v kľude vyležať svoju chorobu?“ ozval sa hlas z môjho vnútra. Zahanbila som sa.

Môj vnútorný kritik mi ponadával do sebeckých paničiek, ktoré by mali pekne krásne zaťať zuby, vstať z postele a pokorne s vďačnosťou robiť to, čo treba robiť a láskavo sa pri tom nesťažovať. Veď ľuďom na svete je toľko krát horšie ako mne!
A mal pravdu.
Hm…Alebo predsalen nemal?

Ako to teda je? Kedy majú moje pocity a potreby opodstatnenie a právo na to byť také, aké sú?

 

Odpoveď je: vždy

Naučili sme sa svoje pocity potláčať a potreby ignorovať. Vytrvalo nás všetci v našom okolí presvedčovali o tom, že to, čo cítime nie je podstatné. Odpoveď našich rodičov na naše ťažkosti bola často tá, že ľudia na druhom kontinetne hladujú, tak sa nesťažuj. Preto sme sa aj my naučili robiť to, čo robilo naše okolie – hodnotiť. Naučili sme sa neustále hodnotiť to, či máme dostatočne párny dôvod cítiť to, čo cítime, či to, čo potrebujeme, je vhodné, či opodstatnené.

Problém je však v tom, že aj bez vojny na Ukrajine nájdeme vždy niekoho, komu je „horšie“ ako nám. A tak si trvalo nedovoľujeme cítiť to, čo cítime a tým strácame kontakt so svojimi potrebami. Naše vlastné hranice tak my samy trvalo prekračujeme.

Protipólom tohoto správania je neustále sťažovanie sa, šomranie, dudranie, nadávanie na všetkých a na všetko okolo seba, na okolnosti, na politiku, na osud, na život a toto ponosovanie je sprevádzané absolútnou neschopnosťou tešiť sa z maličkostí alebo prejaviť ocenenie a vďačnosť za to, čo je.

Sebaempatia, či paralýza?

Je veľký rozdiel medzi tým, utápať sa v sebaľútosti a negativite a sebaempatiou.

Aj keď sa totiž zdá, že obe popísané situácie sa navzájom vylučujú, v skutočnosti však majú spoločný koreň. Oboje totiž nepripúšťajú to, čo tam už je.

Keď si nedovoľujeme cítiť to, čo cítime, dostávame sa do vnútorného konfliktu samých so sebou. Tá časť, ktorá chce byť vnímaná a cítená, je aj najďalej zanedbávaná a kričí o to silnejšie. My sa ju snažíme umlčať logickými argumentami o tom, aké neopodstatnené naše pocity sú a tým pádom už vôbec nehľadáme možnosti ako naplniť potreby, na ktoré naše pocity poukazujú.

Dôsledok tohoto neustáleho prekračovania našich vlastných limitov je, že sme napäté, vystresované, preťažené a pri najmenšej maličkosti vybuchneme.

 

 

Zostávame zaseknutí v našom utrpení

Pocity, ktoré si takto nedovolíme cítiť v našom tele ostávajú a pravidelne sa pripomínajú a miesto toho, aby sme ich precítili a pohli sa ďalej, často ostávame na tom mieste stáť, paralyzovaní našou vlastnou bezmocnosťou a beznádejnosťou danej situácie.
 

Pokiaľ máme skôr tendenciu sústreďovať sa na negativitu, selektívne vytláčame z nášho vnímania to, za čo môžeme byť vďační. Tak isto sa nedokážeme pozrieť a oceniť to, čo v našom živote je, lebo máme pocit, že len keď budú naše pocity „dostatočne negatívne“ majú opodstatnenie tam byť. Myslíme si, že až vtedy, keď presvedčíme samých seba a naše okolie o tom, že nám je dostatočne blbo, získame povolenie cítiť to, čo cítime.

Každý kto bojuje proti realite, zákonite prehrá.

- Byron Katie

 

Keď si dovolíme cítiť všetko, čo v nás chce byť cítené bez toho, aby sme to hodnotili, získame oslobodenie. Získame vnútorný pokoj a jasnú myseľ a až z toho miesta, kedy prijmeme všetko, čo tam je, sa dokážeme empaticky pozrieť na ostatných a na celý svet. Už nie sme chytení v neustálej špirále pocitov, ktoré chcú byť cítené a miesto toho sú potláčané. Miesto paralýzy nastane mobilizácia.

To isté sa stalo aj mne.

Až keď som si dovolila cítiť všetok ten smútok, hnev, sklamanie a ľútosť spojenú so situáciou v ktorej som sa ocitla, až keď som samu seba objala, na chvíľu sa ponorila do všetkých pocitov bez ohľadu na to, akých nepríjemných, až vtedy som dokázala odtiaľ znovu slobodne vyjsť a pocítila som vnútorný pokoj.

Tento svet potrebuje ľudí, ktorí sú v kontakte so svojimi pocitmi a potrebami. Lebo len tak, že si budeme my, mamy, napĺňať vlastné potreby, dokážeme následne napĺňať potreby našich detí a ostatných ľudí.

Mier na zemi vždy začína mierom v rodine

A mier v rodine vždy začína mierom v tvojom vnútri. Dovoľ si preto cítiť všetky pocity ktoré v tebe sú, bez ohľadu na to, aké malicherné, nepodstatné alebo nedôležité sa ti v tomto období zdajú. Lebo každý jeden pocit v našom živote má opodstatnenie, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti.

Nenásilná komunikácia s deťmi začíla vždy nenásilnou komunikáciou so sebou samými. Presne o tom je aj môj nový podcast Komunikácia srdcom, kde sa dozvieš tipy a konkrétne riešenia najčastejších problémov v rodine. Nájdeš ho tu>>>

Facebook