Je sebaempatia v krízovej situácii prejavom sebeckosti alebo oslobodzujúcou silou, ktorá nám môže pomôcť zachovať si empatiu aj voči ostatným?
Kríza nie len vo svete
Posledný týždeň bol pre mňa skutočnou výzvou. V deň začiatku invázie na Ukrajinu boli Corona testy mojich synov zrazu pozitívne a hneď na to sa u nás začali prejavovať prvé príznaky.
Nejaká časť vo mne to však nechcela pripustiť
„To naozaj? Teraz, keď ľudia na Ukrajine zomierajú, kedy matky s deťmi so zbalenými igelitovými taškami opúšťajú svoje domovy, aby si zachránili holé životy, ty chudinka sa sťažuješ, že si nemôžeš v kľude vyležať svoju chorobu?“ ozval sa hlas z môjho vnútra. Zahanbila som sa.
Odpoveď je: vždy
Naučili sme sa svoje pocity potláčať a potreby ignorovať. Vytrvalo nás všetci v našom okolí presvedčovali o tom, že to, čo cítime nie je podstatné. Odpoveď našich rodičov na naše ťažkosti bola často tá, že ľudia na druhom kontinetne hladujú, tak sa nesťažuj. Preto sme sa aj my naučili robiť to, čo robilo naše okolie – hodnotiť. Naučili sme sa neustále hodnotiť to, či máme dostatočne párny dôvod cítiť to, čo cítime, či to, čo potrebujeme, je vhodné, či opodstatnené.
Problém je však v tom, že aj bez vojny na Ukrajine nájdeme vždy niekoho, komu je „horšie“ ako nám. A tak si trvalo nedovoľujeme cítiť to, čo cítime a tým strácame kontakt so svojimi potrebami. Naše vlastné hranice tak my samy trvalo prekračujeme.
Protipólom tohoto správania je neustále sťažovanie sa, šomranie, dudranie, nadávanie na všetkých a na všetko okolo seba, na okolnosti, na politiku, na osud, na život a toto ponosovanie je sprevádzané absolútnou neschopnosťou tešiť sa z maličkostí alebo prejaviť ocenenie a vďačnosť za to, čo je.
Sebaempatia, či paralýza?
Je veľký rozdiel medzi tým, utápať sa v sebaľútosti a negativite a sebaempatiou.
Aj keď sa totiž zdá, že obe popísané situácie sa navzájom vylučujú, v skutočnosti však majú spoločný koreň. Oboje totiž nepripúšťajú to, čo tam už je.
Keď si nedovoľujeme cítiť to, čo cítime, dostávame sa do vnútorného konfliktu samých so sebou. Tá časť, ktorá chce byť vnímaná a cítená, je aj najďalej zanedbávaná a kričí o to silnejšie. My sa ju snažíme umlčať logickými argumentami o tom, aké neopodstatnené naše pocity sú a tým pádom už vôbec nehľadáme možnosti ako naplniť potreby, na ktoré naše pocity poukazujú.
Dôsledok tohoto neustáleho prekračovania našich vlastných limitov je, že sme napäté, vystresované, preťažené a pri najmenšej maličkosti vybuchneme.
Zostávame zaseknutí v našom utrpení
Pokiaľ máme skôr tendenciu sústreďovať sa na negativitu, selektívne vytláčame z nášho vnímania to, za čo môžeme byť vďační. Tak isto sa nedokážeme pozrieť a oceniť to, čo v našom živote je, lebo máme pocit, že len keď budú naše pocity „dostatočne negatívne“ majú opodstatnenie tam byť. Myslíme si, že až vtedy, keď presvedčíme samých seba a naše okolie o tom, že nám je dostatočne blbo, získame povolenie cítiť to, čo cítime.
Každý kto bojuje proti realite, zákonite prehrá.
Keď si dovolíme cítiť všetko, čo v nás chce byť cítené bez toho, aby sme to hodnotili, získame oslobodenie. Získame vnútorný pokoj a jasnú myseľ a až z toho miesta, kedy prijmeme všetko, čo tam je, sa dokážeme empaticky pozrieť na ostatných a na celý svet. Už nie sme chytení v neustálej špirále pocitov, ktoré chcú byť cítené a miesto toho sú potláčané. Miesto paralýzy nastane mobilizácia.
To isté sa stalo aj mne.
Až keď som si dovolila cítiť všetok ten smútok, hnev, sklamanie a ľútosť spojenú so situáciou v ktorej som sa ocitla, až keď som samu seba objala, na chvíľu sa ponorila do všetkých pocitov bez ohľadu na to, akých nepríjemných, až vtedy som dokázala odtiaľ znovu slobodne vyjsť a pocítila som vnútorný pokoj.
Tento svet potrebuje ľudí, ktorí sú v kontakte so svojimi pocitmi a potrebami. Lebo len tak, že si budeme my, mamy, napĺňať vlastné potreby, dokážeme následne napĺňať potreby našich detí a ostatných ľudí.
Mier na zemi vždy začína mierom v rodine
A mier v rodine vždy začína mierom v tvojom vnútri. Dovoľ si preto cítiť všetky pocity ktoré v tebe sú, bez ohľadu na to, aké malicherné, nepodstatné alebo nedôležité sa ti v tomto období zdajú. Lebo každý jeden pocit v našom živote má opodstatnenie, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti.
Pokiaľ ťa zaujala nenásilná komunikácia, pridaj sa aj ty do facebookovej skupiny Komunikácia srdcom. Nájdeš tam:
komunitu rodičov súzniacu s myšlienkami rešpektujúceho rodičovstva
odpovede na otázky ohľadne komunikácie s deťmi
diskusie ohľadne výziev rešpektujúceho rodičovstva
rozhovory s inšpiratívnymi rodičmi
pravidelný prísun inšpiracie, tipov a impulzov, ktoré ti uľahčia život s deťmi
a veľa ďalšieho obsahu úplne zadarmo!
