Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Tento článok vám pomôže identifikovať zdroje problémov a poskytne vám 4 kroky, ako reagovať a zlepšiť situáciu pre vás aj vaše dieťa.
Ako na to?
Keď som sa ešte počas tehotenstva s prvým synom zaoberala rešpektujúcim rodičovstvom, v rôznych obmenách som narazila na myšlienku, ktorá je tiež základným princípom nenásilnej komunikácie.
„Každý človek chce spolupracovať a rád prispeje k naplneniu potrieb iných ľudí, pokiaľ mu v tom nebránia vlastné nenaplnené potreby."
Tento princíp inými slovami hovorí o tom, že deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo, je vtedy dôležitejšie ako naša prosba.
Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to vôbec nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z mojej strany tak, ako mi to vtedy opisovali moje skúsenejšie kamarátky.
Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim.
Moja úloha je potom už veľmi jednoduchá. Musím len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budem mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajem a plní moje prosby bez námietok.
Aké logické, geniálne a úplne jednoduché sa mi to v tom čase zdalo byť! Až s vlastnými deťmi som prišla na to, že v tom predsa len nejaký háčik je.
Realita všedného dňa
Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať.
Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? Kŕčovito hľadáte možnosti.
Vyskúšate všetky možnosti
– poviete mu, ako to máte vy
„Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna. Chcem prísť včas do práce a ty hovoríš nie zakaždým, keď ťa poprosím, aby si si obul topánky.“
– ponúknete mu pomoc
„Poď, pomôžem ti obuť si topánky.“
– spýtate sa ho, čo mu chýba a čo potrebuje
„Čo by ti pomohlo, aby si si obul topánky, aby sme konečne mohli vyraziť?“
– dáte mu možnosť výberu
„Chceš si obuť zelené topánky alebo modré?“
Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá. Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.
Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť?
Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Občas som ten pocit naozaj nemala.
Potreba autonómie
Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie.
Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“„vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba.
Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém? Dala som ti toľko možností a ponúk na výber a aj tak nespolupracuješ.“
Ako teda reagovať, keď vieme, že si naše dieťa nevie predstaviť následky svojho konania a zároveň sa snaží naplniť si svoju potrebu autonómie, a preto nebude spolupracovať, ani keby sme mu zniesli modré z neba?
Ako reagovať, keď dieťa nespolupracuje
1. Preberte zodpovednosť
Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
2. Povedzte mu, čo sa bude diať
„Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
3. Venujte mu empatiu a uznajte pocity
Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. Keď máte čo robiť, aby ste sami nevybuchli, nemusíte hovoriť nič.
„Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
4. Urobte si mentálnu poznámku, že vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu. Tiež sa zamyslite, v ktorých iných situáciách počas dňa môžete vašemu dieťaťu pomoct naplniť si svoju potrebu autonómie.
Pokoj na duši
To, že ste tento článok dočítali do konca prispeje k tomu, že najbližšiu podobnú situáciu spoľahlivejšie rozoznáte a budete mať v nej oveľa jasnejšie. Budete vedieť, že
1. vaše dieťa nie je agresor, ani vám nerobí veci naschvál, len aby vás nahneval. Snaží sa len naplniť svoje potreby.
2. všetko, čo robíte vy je správne a dostačujúce, že nie je vina na vašej strane.
3. smiete prebrať zodpovednosť, keď si vaše dieťa nevie predstaviť následky svojho správania (napr. následky vášho neskorého príchodu do práce)
4. sa smiete zamyslieť, ako môžete pomôcť vášmu dieťaťu si potrebu autonómie naplniť počas dňa v situáciách, kedy nie ste pod časovým tlakom.
Je tiež kopec ďalších situácií s deťmi, ktoré sú pre nás rodičov výzvou. Pokiaľ chcete zlepšiť komunikáciu s vašimi deťmi, pridajte sa ku komunite ľudí, zaoberajúcich sa nenásilnou komunikáciou. Pridajte sa do ufacebookovej skupiny Komunikácia srdcom, kde môžete položiť svoju otázku alebo sa nechať inšpirovať tým, čo píšu ostatní členovia.
Vo facebookovej skupine Komunikácia srdcom nájdeš:
komunitu rodičov súzniacu s myšlienkami rešpektujúceho rodičovstva
odpovede na otázky ohľadne komunikácie s deťmi
diskusie ohľadne výziev rešpektujúceho rodičovstva
rozhovory s inšpiratívnymi rodičmi
pravidelný prísun inšpiracie, tipov a impulzov, ktoré ti uľahčia život s deťmi
a veľa ďalšieho obsahu úplne zadarmo!
